ČO NÁS UČIA NA ŠKOLÁCH ARCHITEKTÚRY A AKÁ JE REÁLNA PRAX?

Uplatnenie čerstvých absolventov v praxi je často limitované tým, že mnohí mladí architekti prichádzajú do praxe bez základných predstáv o tom, čo všetko znamená zabezpečovanie chodu firmy a uvádzanie architektonických návrhov do života. Väčšina čerstvých absolventov potom prechádza obdobím dezilúzie a sklamania alebo sa usiluje svoje názory presadiť stoj čo stoj bez toho, aby boli schopní pripraviť logickú, pre klienta prijateľnú argumentáciu. Toto nie je len miestny jav. S podobným problémom sa možno stretnúť na celom svete.

Autonómny a slobodný

Rem Koolhaas ešte viac zdôrazňuje premenlivú podstatu architektovej práce v súčasnosti: „Architektúra je hazardná zmes omnipotencie (všemocnosti) a impotencie (bezmocnosti). Napriek tomu, že sú architekti veľmi zainteresovaní na formovaní sveta, pri mobilizovaní svojich myšlienok sú závislí od provokácií iných – klientov, individuálnych alebo inštitucionálnych. Tým sa inkoherencia, alebo presnejšie náhodnosť, stáva podmieňujúcou štruktúrou profesionálnej dráhy všetkých architektov; sú konfrontovaní s arbitrárnou sekvenciou požiadaviek s parametrami, ktoré oni sami neustanovili, v krajinách, ktoré sotva poznajú, s problémami, ktoré len hmlisto tušia, a očakáva sa, že budú riešiť úlohy, ktoré sa ukázali ako neriešiteľné pre mozgy omnoho brilantnejšie, ako sú ich vlastné.“